Paradajka z raja vzišla

Naša milá paradajka k nám pricestovala zo Strednej Ameriky, z Mexika. Kultivovali ju Aztéci a Inkovia.

Paradajka si rýchlo osvojila Európu a nenatrápila sa ako zemiak, ktorý starú Európu zachránil od hladu. Kým si Stredomorie pochutnávalo na voňavých pomidoroch, Angličania boli hlboko presvedčení o jedovatosti paradajky. A vôbec ju neakceptovali. Až v polovici 19.storočia sa začína postupne používať, zásluhou anglických prisťahovalcov do Ameriky, ktorí sa na mieste presviedčajú, že paradajka neobsahuje jed.

Do stredomorskej kuchyne vnikla natoľko, že je ťažké si čo len predstaviť, aká  bola talianska, alebo španielska kuchyňa pred príchodom paradajky. Bez paradajky niet stredomorskej kuchyne. Táto zelenina Nového sveta sa úplne včlenila do starých známych jedál a pridala im tú záverečnú koncovku, podľa ktorej Stredomorie rozlíšime. V súčasnosti si nevieme skoro vôbec predstaviť, ako Španieli a Taliani prežili bez paradajky. Skúste ju vyhodiť z polovice tradičných jedál - a čo dostanete?

Čo by boli cestovina bez paradajky, čo by bola paradajka bez cestoviny? Pasta al pomodoro, cestovina s paradajkovou omáčkou, dôležité jedlo, ktoré spája svety. Dokonalé v jednoduchosti, skvelé už v samotnej myšlienke. Dokonalé farbou a vzhľadom.

Láska na prvé sústo

Bez paradajky niet stredomorskej kuchyne.

Aj keď by sme si pomysleli, že láska medzi cestovinou a paradajkami, ktorú poznáme, je stará a večná, nie je to celkom pravda. Paradajka sa stretla s cestovinu až začiatkom 19-storočia.

Antonio Latini v knihe "Lo Scalco alla Moderna", vydanej v Neapole v roku 1694 zverejňuje recept na paradajkovú omáčku "na španielsky spôsob". Recept prežil storočia. Omáčka sa skladá z nadrobno nakrájanej cibule, cesnaku, petržlenu, soli, čierneho korenia, oleja a octu, no a prirodzene aj z olúpaných nakrájaných paradajok bez semiačok.

Paradajková omáčka sa spomína už v knihe "Il Cuoco galante" z roku 1778 od Vincenza Corrada, známeho neapolského kuchára. Aj keď sa paradajková omáčka spomína osobitne a nie spolu s cestovinou, toto je ten kľúčový moment. Až vtedy sa mohla biela cestovina spojiť s červenou paradajkou a zelenou bazalkou. Až vtedy vznikla na tanieri talianska zástava. Vznikla pasta al pomodoro, jedlo demokracie. Jedia ho kardináli, aj robotníci vo Fiate, premiér, či smetiar. Majú ho radi deti aj starci.

Ale, čo je paradajka - ovocie, alebo zelenina?

Paradajková omáčka sa spomína ešte v knihe z roku 1778 "Il Cuoco galante" od Vincenza Corrada, známeho kuchára z Neapola.

Nie je také jednoduché povedať, čo je ovocie a čo je zelenina. Botanici, agronómi a my ostatní sme sa nikdy úplne nezhodli. A od národa po národ, od kultúry po kultúru, od jazyka po jazyk sú veci čoraz viac komplikované.

U nás rastie zelenina v záhrade, v zeleninovej záhrade a je bližšie k domu, ako ovocie, ktoré rastie v ovocnom sade. Ovocie rastie na drevine, na strome, alebo kríku a zelenina môže byť aj list, aj koreň, aj steblo alebo plod. Preto je naše rozdelenie úplne logické, ako aj to, ktoré urobil Najvyšší súd Spojených štátov amerických ešte v dávnom  roku 1887. Či už tomu uveríte, alebo nie, paradajka sa dostala aj pred americký súd. Dovozca sa sťažoval na súde, kde tvrdil, že paradajka je ovocie a že na importované paradajky nie je potrebné platiť clo, pretože ovocie z dovozu je od cla oslobodené. Prípad sa natiahol a ctihodný Najvyšší súd dobre preveril botanické a lingvistické následky svojho rozhodnutia a prišiel k záveru: PARADAJKA JE ZELENINA.

A odôvodnenie bolo rovnako rozvážne: "Je sa ako polievka, alebo po polievke. S rybami a s mäsom ako dôležitá súčasť pokrmu a nie ako ovocie, ktoré sa vo všeobecnosti je ako dezert".